Rozprávky o lietaní – možno aj pravdivé 8


                   FRONTOVÝ PILOT,  alebo  Ako CNN unikátne zábery z bojiska získala
24. marca r.1999 o 20:00 miestneho času začalo Americké letectvo bombardovať Belehrad a neskôr aj iné ciele v Srbsku a Čiernej Hore, aby takto donútili Srbov ukončiť konflikt s Kosovskými Albáncami. USA, už tradične v roli samozvanej celosvetovej polície, si takto výrazne zas rozšírili svoj “funclub”. Dodnes som nepochopil, čo ich bolo do toho. Keby si tak skúsili raz urobiť poriadok s menšinami aj doma……

Nemám rád politiku a preto sa ospravedlňujem za tento úvod, ale je to nutné pre pochopenie ďalších riadkov tejto rozprávky. Nepôjde tu o spory národnostných menšín, ale o už spomínaný FUNCLUB polície zvanej USA

Po tejto intervencii sa konflikt ako tak podarilo urovnať. Niektoré štáty dokonca uznali Kosovo ako samostatný štát. Srbi, tiež žijúci v nemalom počte na tomto území, sa pre istotu odsťahovali

Časom sa milí kosovčania začali doma nudiť a dostali chuť na ďalšie územia. A tak v marci r. 2001 napadli Macedónsko. Obsadili mesto Tetovo a Kosovskú Mitrovicu. Väčšie či menšie ozbrojené šarvátky postupovali ďalej cez Gostivar a Aračinovo k hlavnému mestu Skopje. Nakoniec boli prestrelky hlásené už aj v dedinke Ilinden, ležiacej temer na predmestí hlavného mesta. Presnejšie medzi Skopje a jeho medzinárodným letiskom Petrovec

Noviny vtedy písali, že nesúhlas voči aktivitám Kosovčanov vyjadril aj Ruský prezident Putin. A tak jedného krásneho večera pristáli na letisku Petrovec dva ruské Il-76 a jedna An-72 s “humanitárnou pomocou” Macedónčanom. Osobne som ich videl pristávať
Len som netušil a ani nikto iný, že po zotmení namiesto balíkov s potravinami a liekmi z lietadiel vystúpili švárni Ruskí mládenci, veliký sťa telefónne búdky a hovorili si NÁMORNÁ PECHOTA. Ešte počas tejto jednej, jedinej noci a bez jediného výstrelu vyhnali kosovčanov domov

A bolo po srande


Ale poďme sa už konečne venovať lietaniu !

V rokoch 2000 a 2001 som si zarábal na chleba v jednej malej, ale o to sympatickejšej Čiernohorskej spoločnost, ako šéfpilot a zároveň som bol vtedy jediný TRI/TRE ( type rated instructor / type rated examinator ) na type L-410 pre Srbsko a Čiernu Horu. Priznám sa, (alebo sa tým chválim ?), že preložiť výcvikové osnovy do srbštiny mi dalo riadnu fušku, ale zas na druhej strane som sa zdokonalil v tomto jazyku

Počas “Macedónskeho konfliktu” sme boli jediná letecká spoločnosť, ktorá svojimi dvoma L-410 UVP-E prevádzkovala pravidelnú linku do Skopje a to z Podgorice a Tivatu. Že sa v tomto konflikte nestrielalo fazuľkačmi som pochopil až vtedy, ked náš prílet a odlet začal zabezpečovať zo vzduchu vojenský vrtulník a pri večernom odlete som nesmel svietiť nielen v kabíne, ale ani polohovými svetlami

 Na takýto štýl lietania som bol však zvyknutý z pred pár rokov zo Sarajeva
Raz si takto sedíme po dobrom obede v jedenej reštike v blízkosti Podgorického letiska. Majiteľ spoločnosti, riaditeľ a kapitán L-410 v jednej osobe (volajme ho napr. Šoky), mechanik Ranko a ja

 Zrazu na parkovisku zastaví mikrobus s označením akejsi chorvátskej autopožičovne a na oknách ma vylepené nápisy “PRESS”. Z auta sa vysúkajú traja : žena- tak medzi 30 a 40 a dvaja maníci

 Jeden z chlapov je jak utečený z amerického filmu : vyholená hlava, žuvačka a oblečenú má zelenú vestu bez rukávov, obšitú nespočetným množstvom všakovakých vrecák na filmy a objektívy. V ruke drží kameru

 Ten druhý chlap je tak ovešaný foťákmi, že nadobúdam pocit, že sa musí každú chvíľu zlomiť

“Čo tu chcú Chrvatski novinári? – zamrmle si popod nos Šoky

Že to nie sú Chorvátski novinári, ale Amerikanski, pochopíme okamžite, akonáhle na nás spustí tá baba, mávajúc nám pred očami akýmsi novinárskym preukazom s logom CNN. Vraj voľakto na letisku im povedal, že nás nájdu tu

 Veľká škoda, že sme mali ešte oblečené uniformy a tak sme sa nemohli zapreť a vydávať sa trebárs za asfaltérov. (Cesta k letisku bola práve v rekonštrukcii)
“Okej, oukej!!” – preruší Šoky neuveriteľnú kadenciu novinárkiných slov. – “sadnite si

 Čo si dáte?  Kávu? Whisky, alebo pečenú rybu, ako sme mali my ? 

Je výborná !” – svojou pohostinnosťou nezaprie v sebe rodeného Černohorca

“Tak a teraz ešte raz a PO MA LY !!! 

 Chcete letieť do Macedónska? Ale najbližšiu linku tam máme až zajtra podvečer, ale aj tak tá je už dávno beznádejne vypredaná”

“Nie!  My nechceme letiet do Skopje” – vysvetluje Mary, ako sa nám predstavila – “my chceme zo vzduchu natočiť nejaké zábery tam, kde sa bojuje, pre naše zpravodajstvo a to ešte DNES!!”

Šokymu vyliezlo obočie a ja som sa zakuckal, ako mi zabehol hlt kávy. Chvíľku nastalo ticho, ale ja už pozorujem šibalské plamienky v očiach majiteľa firmy. Keď im zahlaholil cenu, vyliezlo obočie pre zmenu mne

“OK”- súhlasila Mary temer okamžite a ani sa neporadila s kolegami. Zjavne to bola vedúca účastníkov zájazdu

“Cash a to pred letom !” – kontruje Šoky

“OK” -  zaznie s Maryných úst už menej nadšene

Tu som sa pristihol, že mám dokorán otvorené ústa, ako mi ovisla sánka

“Dohodnuté” – zakončuje debatu Šoky. – “ale pre vašu aj našu bezpečnosť “”tam, kde sa bojuje”’ musíme doletieť až podvečer za šera, aby sa dalo ešte aj voľačo nafilmovať, ale aby nás už dobre nevideli. Skratkami po dolinách tam vieme doletieť tak za tridsať minút.

 Stretneme sa pred siedmou večer na letisku pred hangárom MUPu.” ( MUP= Ministarstvo Unutrasnich Poslova, čiže Ministerstvo vnútra.)

“Preboha, čo im to tu trepeš ? Za šera my uvidíme na zemi prd a bielomodrý Turbolet bude na nebi priam žiariť !!! A za tridsať minút na Kosovsko-Macedónske hranice ? 

 Hmmmm…” – hľadám v duchu logiku šéfových kecov

Mary a jej kolegovia zmizli tak rýchlo, ako rýchlo sa aj zjavili, až som nadobudol pocit, že tu vôbec neboli. Pobral sa aj mechanik Ranko pomaly natankovať a nachystať Turbíka na bojový let. Ostali sme sami a Šoky sa spokojne usmieva

 “Šéfe o čo ti ide ? Čo to tu hráš ?  Ty chceš večer naozaj letieť voľakde do Aračinova?”

 “Za tie prachy poletím aj do pekla” – vyškiera sa na mňa zapalujúc si ďalšiu marborku

Viem, že sa nebojí. Cez Balkánsky konflikt zarobil pekné prachy na tom, že po nociach prevážal na jednomotorovej Utve cennosti Černohorskych majetníkov kamsi do Talianska. Ale toto je niečo úplne iné a stále sa usmieva. Očividne sa na mne zabáva. Odrazu na chvíľu úplne zvážnie

“Vieš, ako ich tu milujeme !!! Amerikánci…..- na chviľu sa odmlčí a potom zašomre - nech si bombarduju Kubu, alebo Portoriko, p**ka im materina!!! – v zápetí sa mu tvár zas rozžiari-
“no dobre teda

 Poznáš to veľké večne horiace smetisko pri Nikšiči?“

( Nikšič  je relatívne malé mestečko na náhornej plošinke medzi kopcami vo vnútrozemí Čiernej Hory asi 50km severozápadne od Podgorice. Černohorci ho milujú, lebo je tu veliký pivovar a liehovar. Niekoľko kilometrov juhozápadne je obrovská skládka, kde snáď vozia bordel  z celého štátu. Dym z tohto bordelu stúpa niekedy až do výšky niekoľko sto metrov)

Začína mi byť všetko jasné. Preto tie kydy o večernom šere a aj o tridsiatich minútach letu. Nakoniec aj tam prebieha neľútostný boj. Proti prírode

 Keď prichádzame k hangáru v stanovený čas, filmový štáb nás už čaká. Majú oblečené nepriestrelné vesty s nápisom „Press“ a na hlavách vojenské helmy. Stojí nás dosť námahy tváriť sa vážne. V tých časoch ešte neboli letiská obohnané ostnatým drátom a ani securiťáci vás nevyzúvali z topánok. My máme navyše povolenie vstupovať do priestorov MUPu a tak ideme aj s cesťákmi cez hangár rovno k lietadlu, ktoré parkuje pred ním

„Keď vojna, tak vojna“ – zašepká mi Šoky a zmizne v prdárni pilotov policajného Bellu 412. Čakáme ho pri lietadle. O chvíľočku prichádza. V tvári výraz starého frontového pilota. Na jednom pleci ma prehodenú nepriestrelnú vestu a na druhom samopal UZI. Druhú vestu drží v ruke a hodí mi ju s takou samozrejmosťou, ako keby sme tieto dekorácie používali každý deň. Odrazu sa zamračí, až ide z neho strach !

„Nás nefilmujte !!! Žiadne tváre! Ani lietadlo nefilmujte. Dohoda znela LEN zábery von z lietadla !!! Jasneee ???!!!!“

Holohlavec poslušne skladá kameru a pre istotu prestal aj prežúvať

„No aký si ty herec !“ – smejem sa v duchu a žmurknem na Šokyho. Začína sa mi to páčiť

Usadíme novinárov a súkame sa do kokpitu. Šéfino sa uspokojí s miestom copilota. Keď si kladieme pod zadok nepriestrelné vesty a sadáme na ne, zachytíme nechápavé pohľady. A to už sa začínam do divadla zapájať aj ja:

„Pokiaľ ste si ešte nevšimli, tak sme v lietadle a ak po nás bude niekto strielať, tak zospodu“ – snažím sa tváriť čo najvážnejšie

Družstvo okamžite vstáva, vyzlieka si vesty a podľa nášho vzoru si tiež na ne sadne. Kvitujem, že si všetci traja sadli za seba na ľavú stranu. To mi uľahčí ich dezorientáciu
Na vežu ohlasujeme vyhliadkový let v trvaní približne jednu hodinu a spúšťame motory 

 Po vzlete pokračujem temer priamym smerom v malej výške, cca 50 metrov nad zemou smerom ku Skadarskému jazeru. O niekoľko minút dosiahneme jeho juhozápadný cíp a tak točím prudko do ľava na juhovýchod a pribíjam Turbíka ku hladine. Po roku a pol lietania v letových hladinách 90 až 110 s prístrojovými zatáčkami s náklonom maximálne do 20 stupňov si takéto blbnutie plne užívam

 Po pravej strane kopce, po ľavej voda. Kameraman si filmuje jazero. Nevadí, veď zatiaľ máme kurz, akokeby sme naozaj leteli smerom k Macedónsku. Asi 300 metrov nad vrcholkami kopcov, čo oddeľujú jazero od Jadranského mora, je súvislá vrstva mrakov. Tesne pred Albánskymi hranicami začnem do nich stúpať. Šoky pre istotu rádiom overuje voľnosť priestoru a udáva dispečerovi našu polohu a výšku

 Keď nás prikryje biela tma, zrovnávam do horizontu a točím do ľava zatáčku o 180 stupňov a letím nazad na severozápad. Pevne verím, že osadenstvo už nemá šajnu o našej polohe. Ako dobre, že vtedy ešte neboli GPS-ky v každom telefóne aj s mapou. Zťahujem rýchlosť – naťahujem čas. Podľa radiálu od letištného VORu  sme teraz opäť na úrovni Podgorice

 Začnem opäť klesať. Po ľavej  strane máme zas kopce. Letím v ľavom náklone, aby som filmovačom znemožnil výhľad na pravú stranu opäť na jazero. Letím pod vrcholkami kopcov tak, aby zas na ľavej strane za masívom nevideli more. V závetrí je statočná turbulencia
„Mary grcaa!!!“ – oznamuje mi škodoradostne môj copilot

 Míňame mestečko Cetinje a na úrovni kopca Lovčen točím na sever a začnem klesať po jeho úbočí

 Jaaaj, Amerikánci zlatí, keby ste tak vedeli, že na druhej strane tohto kopca je Boka Kotorská a Tivat..... 

 V diaľke už vidím prevaľujúci sa dym nášho „bojiska“

Úzkou dolinkou v mierne stúpajúcom teréne sa tam rýchlo blížime. Za kopcami je už statné šero. Šoky, okrem iného bývalý práškar a pilot hasičského Dromadéra okolitý terén pozná ako vlastnú dlaň a ubezpečuje ma, že tu nie sú žiadne dráty ani iné prekážky. Ale aj tak pre istotu letím trocha vyššie

 To už šabluje aj fotograf. Kameraman sa ešte drží

 „Pripravte sa  o minútu sme tam a nemáme veľa času !!!!“ – kričí dozadu môj chlebodárca

 Na frontovej línii si vyberám miesto s viacerými ohníčkami. Prelietavame dymovou clonou v ostrom ľavom náklone. Štiplavý dym a smrad cítiť v celom lietadle. Otáčame sa v mierne stúpavej zatáčke a opäť klesáme do dymu. Šoky ma na tvári úsmev malého chlapca, ktorého otec za odmenu zobral do lunaparku na kolotoč

„Daj aj mne trošku popráškovať“- hovorí a preberá riadenie. Manéver zopakuje ešte raz. Asi kilometer od smetiska v miernom kopci stojí zopár opustených vinohradníckych domkov z kameňa. Chudáci ich pred časom opustili práve kvôli tomuto bordelu. Dym prevaľujúci sa pomedzi polozbortené domky s preborenými strechami vytvára dokonalú ilúziu zničenej dediny. Tu šéfino zas pre zmenu letí čo najpomalšie  a v miernom náklone, aby sa zábery vydarili

„Stačiiii, máme to !!!“ – kričí na nás bledá Mary.  Aj tak už je temer tma

 Skryjeme sa opäť do mrakov a Šoky sa v nich vozí hore dole. Opäť naťahujeme čas na prílet akože z Macedónska. Asi po hodine aj voľačo pristávame na domovskom letisku

CNN team sa tvári, ako vojnoví hrdinovia. Majú ztrhané, unavené, ale zároveň spokojné tváre. Lúčime sa

„Dúfam, že je vám jasné, že sme leteli na vojnové územie bez povolenia a keby voľačo, tak sme len robili vyhliadkový let za účelom nafilmovania reportáže o devastovaní prírody v Čiernej Hore.“- dáva im posledné inštrukcie Šoky

„Tak toto je už vrchol !!! Toto ťa už ako napadlo ? Ty génius !! 

 Vlastne si im povedal pravdu !!! – radšej odchádzam akože prezrieť lietadlo, lebo mi začalo šklbať kútikami úst
Stojíme pred hangárom a pozeráme za odchádzajúcim mikrobusom

„Šéfe?“
„Nooo?“

„A čo keď nám na to prídu ?“

„Na ČO?

  Na vyhliadkový let, ktorý sme riadne ohlásili na veži ?“- uchechtne sa 

 „A keby aj, tak sami sa budú byť do pŕs, že boli v Kumanove, alebo Aračinove, alebo v inej riti, lebo by ich vysmialo celé CNN ! 

 Prečo sem neprišli filmovať, keď ich lietadlá bombardovali toto letisko a vôbec im nevadilo, že práve pristáva civilný Fokker 28 plný ľudí ? 

 Ja som vtedy ležal aha tamto v priekope a dával mu Icomom inštrukcie na pristátie, lebo z veže pochopiteľne všetci zdrhli. Vieš, ako ich tu máme radi. Majku im je**m Amerikánsku!!!“

 Vzájomne si pripalujeme cigarety a ja dostávam organizačný pokyn na ďalší deň 
:
„Avizuj Ljubisu a Kristiana na zajtrajšie lietanie. My si dáme zajtra po takomto výkone voľno

 Však nás mohli zostreliť !!!“

                                                          KRAJ = Koniec

Neveríte? Nemusíte. Koniec koncov je to len rozprávka o lietaní ......ale možno aj pravdivá JJJ
---

 Rozprávky o lietaní, možno aj pravdivé 7 
                                           
                                                   Doktor.Bo
Uverejnené používateľom Gonzo
Menovky: Dr.Bo
Načítava sa
Odoslať pripomienky